Obloha bola prikrytá rúchom krvavých oblakov. Pod nimi vládlo bezvetrie, väzniace vtáky.Zem horela túžbou i žiaľom. Každý bosý krok spôsoboval
bolesť.
Oproti sebe stáli rozmiestnené dve vojská. Zo
severu elfovia a z juhu upíri. Uprostred ticha, presýteného strachom,
napätím a nenávisťou, sa ozval krik:
,,Musíme počkať!“ Ozval sa elf, čmáral po mape a napokon jeho
ostré oči spočinuli na veliteľke elfského vojska - jeho sestre.
Hľadel na ňu so strachom. Sestra sa napäto vyrovnala, odrovnaná
jeho odpoveďou a odhrnula si vlasy:
,,Nie je čas! Zaútočíme prví.“
Dievča sa pozrelo ponad plece na množstvo, masy pred nimi. Tak či
tak- upírov bolo viac.
,,Vždy je čas.“ Namietol elf.
,,Nie. Teraz nie. Nechci nás, Tornem, poslať do záhuby.“
Elf sa strhol a pootočil sa. Cez jeho ľavé líce sa tiahla
jazva. Vedel, čo sa stane, no napriek tomu, ostával chladný a hrdý. Aj keď
vedel, že každého čaká smrť.
,, Lida, neboj sa. Všetko bude, ako má byť. Čo sa má stať, nech sa
stane...“
Vojna trvala predlhé dva mesiace, keď elfovia merali svoje sily
s upírmi. Elfky súperili so sokyňami v umení mágie. Až prišla chvíľa, keď sa stretli velitelia vojsk, presnejšie veliteľky.
Pomaly, ale isto prekračovala mŕtvoly. Oči jej skákali
z jednej na druhú. Často krát spoznala svojich priateľov. Striaslo ju, na
koži jej naskočila husia koža. V očiach, ktoré stratili prirodzený nádych,
sa rozprestrelo rúcho smútku. Smútok pohltil jej dušu. Nachvíľu pozrela na
oblohu, aby nemusela vnímať smrť pri jej nohách. Našľapla na dýku, prudko sa
porezala a zavyla od bolesti. Nie fyzickej, no psychickej. Musela hľadieť
do zeme. Nechcela ubližovať tým, ktorým už ublížené bolo- až priveľmi. Medzi
tými telami zazrela ešte zopár bojujúcich skupiniek, ktoré nezbadali, že boj už
skončil.
Že elfovia prehrali, pretože ich vôľa ochabla. Odhodlanie sa
zlomilo a úcta ku kráľovnej strpčela.
Lida sa strhla. Jej posledná slza sa stratila pod jemne vybíjaným
elfským brnením, presiaknutým krvou. Doškrabanými rukami si odhrnula vlasy
z tváre a pozrela na osobu pred sebou. Mala plné zuby upírov, ich
zvykov a pachu ich krvi. Toto miesto bolo jej obľúbeným, pokiaľ si ho
nevybrali za miesto vojny. Pomedzi biele zuby zasyčala:
,,Čo chcete? “
V jej očiach začal blčať oheň. Nadobudli farby ohnivej
oblohy. Srdce jej trhala toľká zloba.
Pred ňou sa týčila skupinka víťazných upírov. Bolo ich len hŕstka,
no hŕstka, ktorá rozhodla o konci.
Spomedzi upírov vystúpila mladá veliteľka. Jej oči boli ponuré,
čierne. Nemala zľutovania a nehľadela pod nohy, ako Lida. Uškrnula sa.
,, Chcem spomienky. Tvoje spomienky.“
Elfku zarazilo. Obyčajne
čakala, že za ňu odpovie komodor, no mýlila sa. Bola na to sama.
Netrvalo dlho až sa v jej mysli naozaj vybavili spomienky.
V tej arogantnej a pôvabnej upírke spoznala svoju sestru. Sestru- ak
ju tak mohla nazvať.
,,Ako si to mohla dovoliť? Lili!“
To meno jej znelo neuveriteľne cudzie. Nevnímala jej odpoveď,
nikoho okolo nej. Chytila ju pod krk, na čo nepríjemne zareagovali okolo nej.
Jedna ruka elfke chytila boľavé zranenie na ramene. Druhá sa preplietla až
k jej krku. A tretia ju nasilu odtiahla bokom.
,,Vrátim Ti to, Lili. Túto
nezmyselnú hru. Zamlčanú pravdu. Smrť môjho brata!“
,,Zabudla si, Lida. Vyhrala som! Mám, čo som si vybojovala.“
,,A tým je?“
Elfka si strhla náhrdelník. Nervózne sa vyslobodila a opľula
muža pred ňou.
,, Splníme to, čo chcela vždy naša matka – otvoríme tu školu.“
,,A prečo by som to podľa Teba mala robiť?“
Lili ostala ticho. Lida pozrela na Mesiac. Odrážal temnotu tej
noci. Mala pocit, že jej bolesť je doslova viditeľná. Už pochopila.
Polootvorila belasé oči, hľadela priamo do zeme-tá jej jediná rozumela
a sama sebe povedala:
,,Lebo si moja sestra, Lili..."
